Výklad zákona ad absurdum v snahe ušetriť štátu peniaze?

Ľudia so zdravotným postihnutím, ktorí sú v dôsledku svojho postihnutia odkázaní na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, majú nárok na kompenzáciu vo forme viacerých peňažných príspevkov, vrátane peňažného príspevku na kúpu auta. Žiadateľ musí preukázať aj to, že potrebuje pravidelne využívať auto na cestu do zamestnania, školy, resp. zariadenia sociálnych služieb. Dozvedeli sme sa o prípade, keď počas protipandemických opatrení úrad práce odmietol priznať príspevok na kúpu auta pre chlapca s mentálnym postihnutím s argumentom typu „veď teraz sa do školy nedopravuje“.
Príbeh 40/2021 - Správa o činnosti komisára pre osoby so zdravotným postihnutím za rok 2021
pondelok 18.01.2021
utorok 03.08.2021
Počas pandémie ochorenia COVID-19 štát prijal opatrenia, v rámci ktorých došlo k zásadným obmedzeniam v slobode pohybu občanov, a ktorých prijatie ani trvanie nikto nevedel predpokladať. Bolo však zrejmé, že ide o dočasné opatrenia, ktoré budú trvať len nevyhnutný čas. Pre väčšinu populácie došlo k nárazovému obmedzeniu dochádzania do práce, do školy aj do zariadení sociálnych služieb, opatrenia však nemali za cieľ zasiahnuť do práv obyvateľov viac, ako je nevyhnutné.
 
Žiaľ, stretli sme sa aj s „tvorivým“ postupom niektorých štátnych inštitúcií, ktoré si osvojili iný prístup k už aj tak pomerne nepríjemným obmedzeniam tak, že ich využili ako prekážky na uplatnenie si práv a nárokov zo strany obyvateľov.
 
Absurdným príkladom takéhoto postupu bolo konanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca, ktorý odmietol priznať peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla pre maloletého chlapca s ťažkým mentálnym postihnutím odkázaného na tento typ prepravy z dôvodu, že pre pandemické opatrenia aktuálne nedochádzal do školy, ale vzdelával sa dištančne.
 
Nešlo teda o to, že by chlapec nebol na tento príspevok odkázaný, ale úrad práce vyhodnotil situáciu tak, že nesplnil zákonnú podmienku preukázania pravidelnej návštevy školy, keďže z dôvodu pandemických opatrení, tak ako všetky ostatné deti, sa v čase konania o žiadosti vzdelával v domácom prostredí.
 
Úrad práce takto rozhodol napriek tomu, že jeho matka - žiadateľka o príspevok - doložila potvrdenie zo školy, že jej syn je do školy riadne prihlásený a za bežnej situácie navštevuje školu denne, pričom sa tak dialo aj pri akomkoľvek menšom uvoľnení opatrení medzi jednotlivými pandemickými vlnami.
 
V tomto prípade išlo zo strany úradu práce jednoznačne o svojvoľný výklad zákonných podmienok, ktorý žiadateľa o príspevok poškodil. Navyše, keďže úrad práce doručil podávateľke podnetu rozhodnutie tesne pred vianočnými sviatkami, nestihla podať odvolanie.
 
Aj tento príklad je, žiaľ, ďalším v rade, ktorý poukazuje na zlé systémové nastavenie úradov práce, ktoré sledujú skôr to, ako štátu ušetriť peniaze, než to, aby plnili svoju primárnu úlohu - pomáhať ľuďom odkázaným na pomoc štátu.
 
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca, ako aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny sme upozornili, že tento postup bol v rozpore s právom osôb so zdravotným postihnutím na primeranú životnú úroveň podľa Článku 28 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím[1] a právom rodičov na pomoc štátu pri starostlivosti o deti podľa Článku 41 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky[2] a žiadali sme nápravu tohto nesprávneho postupu.
 

OPATRENIA NA NÁPRAVU

Vydané dňa 16. apríla 2021
 
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca som požiadala o urýchlenú realizáciu potrebných krokov k zmene/náprave zamietavého rozhodnutia o žiadosti podávateľky podnetu (matky chlapca) o peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla pre jej syna.

VYHODNOTENIE OPATRENÍ

K 31. decembru 2021
 
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca svoje pochybenie priznal, ale ako riešenie navrhol, aby podávateľka podala novú žiadosť o príspevok, keďže mala podať odvolanie, čo neurobila.
 
S uvedeným riešením úradu práce som nesúhlasila a aj tu som musela konštatovať snahu o riešenie v neprospech podávateľky podnetu. Keďže došlo k chybe na strane úradu práce, bolo povinnosťou úradu práce to napraviť s najmenšou záťažou podávateľky podnetu, ktorú nie je možné vnímať ako spoluzodpovednú len preto, že nepodala odvolanie (ako sa snažil úrad práce naznačiť a preniesť tým na ňu spoluzodpovednosť). Bolo preto neprijateľné ponechať v platnosti nesprávne rozhodnutie, a zároveň administratívne zaťažiť podávateľku podnetu tým, že bude musieť absolvovať celý proces podania žiadosti, doplnenia dokladov a posudzovania nanovo.

 
[1] Článok 28 Primeraná životná úroveň a sociálna ochrana:
Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na primeranú životnú úroveň pre ne aj pre ich rodiny vrátane dostatočnej výživy, oblečenia a ubytovania a na ustavičné zlepšovanie životných podmienok a podniknú príslušné kroky, ktorými zaručia a presadia uplatňovanie tohto práva bez diskriminácie na základe zdravotného postihnutia.
Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na sociálnu ochranu a na využívanie tohto práva bez diskriminácie na základe zdravotného postihnutia a podniknú príslušné kroky, ktorými zaručia a presadia uplatňovanie tohto práva vrátane týchto opatrení s cieľom
  1. zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím rovnaký prístup k službám zásobovania obyvateľstva čistou vodou a zabezpečiť im prístup k vhodným a cenovo dostupným službám, pomôckam a k iným formám pomoci pre potreby súvisiace so zdravotným postihnutím;
  2. zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím, najmä ženám a dievčatám so zdravotným postihnutím a starším osobám so zdravotným postihnutím, prístup k programom sociálnej ochrany a k programom znižovania chudoby;
  3. zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím a ich rodinám, ktoré žijú v chudobe, prístup k pomoci od štátu s úhradou výdavkov súvisiacich so zdravotným postihnutím vrátane vhodného vzdelávania, poradenstva, finančnej pomoci a odľahčovacích služieb;
  4. zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím prístup k programom verejnej bytovej výstavby;
  5. zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím rovnaký prístup k dávkam a programom dôchodkového zabezpečenia.
[2] Článok 41 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky: „Rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.“