Starostlivosť o dieťa so zdravotným postihnutím nie je bežná rodičovská starostlivosť

Mama dvoch maloletých synov nemôže pracovať, nakoľko obaja synovia trpia cukrovkou. Kým manžel pracuje v zahraničí, aby mala rodina z čoho žiť, mama sa o synov celodenne stará sama. Okrem dennodennej pomoci pri meraní glykémie, podávaní liekov či príprave špeciálnej stravy sa často stane, že jeden alebo druhý syn ostane doma, keďže v prípade nízkej alebo vysokej glykémie nemôže ísť do školy kvôli slabosti a iným prejavom ochorenia a je potrebné sa o neho starať. V prípade maloletých detí cukrovka často nie je stabilizovaná, nie je dobre kompenzovateľná liekmi a zdravotné komplikácie sú na dennom poriadku. Mama týchto detí preto požiadala Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava o peňažný príspevok na opatrovanie oboch svojich synov.
Príbeh 56/2019 - Správa o činnosti komisára pre osoby so zdravotným postihnutím za rok 2019
streda 13.03.2019
utorok 10.12.2019
Podávateľka podnetu sa na mňa obrátila so žiadosťou o pomoc po tom, čo jej žiadosť o peňažný príspevok na opatrovanie oboch synov trpiacich cukrovkou Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v odvolacom konaní odmietli. Svoje rozhodnutie odôvodili tým, že starostlivosť o synov s týmto zdravotným postihnutím patrí okrem pár úkonov zanedbateľného rozsahu do bežnej rodičovskej starostlivosti, a teda rodina to má zvládnuť sama, bez pomoci zo strany štátu. 
Po preskúmaní obsahu rozhodnutí úradu práce a ústredia práce som zistila, že podávateľka podnetu v žiadostiach a priebežne aj počas konaní podrobne informovala aj preukázala, že synom musí zabezpečovať permanentnú starostlivosť, ktorá zásadne prevyšuje bežnú rodičovskú starostlivosť. Poukázala najmä na potrebu stáleho dohľadu, špeciálnej prípravy stravy, pomoci pri dodržiavaní liečebného režimu a potreby častej domácej opatery v prípade glykemických výkyvov. Úrad práce ani ústredie práce však tieto skutočnosti nezohľadnili, o skutočnú chorobnosť synov či častú absenciu v škole sa nezaujímali. V rozhodnutí nezohľadnili ani výsledky vlastného sociálneho zisťovania, ktoré je súčasťou posudzovania nároku na peňažné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, keď ignorovali skutočnosť, že otec detí sa nenachádza doma, ale väčšinu času pracuje v zahraničí.
Vzhľadom na tieto závažné zistenia a keďže podávateľka podnetu sa na nás obrátila včas na podanie správnej žaloby, ktorú je možné podať maximálne do dvoch mesiacov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia ústredia práce ako odvolacieho orgánu, pri spísaní správnej žaloby sme jej poskytli potrebnú pomoc. Krajský súd vo veci ešte nerozhodol.
Aj v tomto prípade som sa presvedčila o tom, že úrady práce a žiaľ ani ústredie práce nepostupujú vždy tak, ako by mali, a to s víziou pomôcť v núdzi občanom. Do rozhodovacej činnosti týchto úradov sa v tomto prípade nepremietli ani mnohé rozsudky krajských súdov, ktoré v rámci správnych konaní opakovane úradom práce a ústrediu práce vyčítajú prílišné formalistické uplatňovanie zákonov bez prihliadania na ich účel, ktorý sa má nimi zabezpečiť. Týmto účelom je poskytnutie pomoci osobám so zdravotným postihnutím, na čo aj ja pri riešení podnetov opakovane apelujem a zdôrazňujem aj vo svojich výročných správach predkladaných Národnej rade Slovenskej republiky.