Všetky deti si zaslúžia plnohodnotný život – hovorí riaditeľ bežnej školy, ktorá začleňuje deti so zdravotným znevýhodnením

Presne pred rokom sme sa pri príležitosti Svetového dňa povedomia o autizme rozprávali s Katarínou Slosarčíkovou, mamou Tea, ktorý má autizmus. Mal vtedy 8 rokov a chodil do špeciálnej základnej školy. Pani Katarína vtedy vyslovila prianie, aby mohol chodiť do bežnej školy a zažiť skutočnú inklúziu.
Zaujímalo nás preto, či sa to podarilo a ako sa má Teo teraz, presne rok od rozhovoru s pani Katarínou. Veľmi nás potešilo, keď sme sa dozvedeli, že dnes už 9-ročný Teo v septembri skutočne nastúpil do bežnej základnej školy a napreduje. Je dokonca prvým žiakom s autizmom na danej škole. Okrem pani Kataríny sme preto oslovili aj riaditeľa ZŠ Prostějovská 38 v Prešove Martina Klempaya, ktorý je na čele školy dva roky.

Táto prešovská základná škola už 30 rokov začleňuje do vzdelávacieho procesu deti s rôznymi druhmi zdravotného postihnutia. Aktuálne ich má 73 z celkového počtu 528. Mimochodom, „začleňujú“ aj futbalistov, takže v škole sa stretávajú bežné deti, futbalisti a aj deti s rôznymi druhmi zdravotného postihnutia: žiaci s vývinovou poruchou učenia (dyslexia, dysgrafia, dysortografia, dyskalkúlia a podobne), deti s mentálnym znevýhodnením, deti s viacnásobným postihom, zrakové postihnutia, diabetes, žiaci s ťažkým telesným postihnutím (detská mozgová obrna, spinálna svalová artrofia, triparéza, parézy horných alebo dolných končatín, makrokrania, vrodená dysmélia horných a dolných končatín, hemiparéza), psychické a psychiatrické diagnózy. Takmer všetci začlenení žiaci majú individuálny vzdelávací plán vypracovaný na základe odporúčaní diagnostických centier pedagógmi školy v spolupráci so školským špeciálnym pedagógom a školským psychológom. Dve žiačky majú individuálny plán a sú oslobodené od dochádzky do školy.
 

ROZHOVOR S RIADITEĽOM ZŠ PROSTĚJOVSKÁ 38 V PREŠOVE MARTINOM KLEMPAYOM

Prečo sa vaša škola rozhodla prijímať aj deti so zdravotným znevýhodnením?

Sú to žiaci ako všetci ostatní. Je našou povinnosťou sa o nich postarať minimálne v takom rozsahu ako o zdravé deti. V období pred rokom 1989 boli ľudia najmä s telesným postihnutím separovaní, odsúvaní do ústrania. Situácia dnes je už, našťastie, úplne iná. Neviem, čo bolo prvotným impulzom pre mojich predchodcov v tejto škole, ale urobili zázraky. Niekedy s úsmevom konštatujem, že u nás sa začala inklúzia už pred 30 rokmi, keď o tomto slovíčku ešte nikto nepočul. Vybudoval sa výťah, nájazdové rampy, podarilo sa „zokruhovať“ celú školu tak, aby sa žiak na vozíčku dostal do úplne všetkých priestorov školy, rovnako ako zdravý žiak. A keď sa vrátim k otázke prečo - lebo chceme. A najmä, tieto deti si to zaslúžia. Zaslúžia si plnohodnotný život, ku ktorému patrí aj plnohodnotné vzdelávanie. A možno by som ešte položil otázku: čo z toho máme? Nuž, okrem naplnenia obyčajnej ľudskej empatie a spolupatričnosti má naša škola jedno veľké pozitívum: stretávajú sa tu žiaci zdraví, so zdravotným postihnutím, ale aj žiaci športovo nadaní. Stretávajú sa spolu na bežnom vyučovaní a jedni od druhých sa učia. Ak sa zdraví naučia tým slabším aspoň podržať dvere, zdvihnúť stoličku či spadnutý zošit, ak sa s nimi rozprávajú a vidia, že majú rovnaké problémy, sny, túžby - má to zmysel. Žiaci na našej škole sa naučia - nie nejakými špeciálnymi predmetmi či zvláštnymi seminármi - ale normálnym, každodenným školským životom, že svet a život nie je len čierny a biely, ale že má všetky farby dúhy. Že ich zdravotne znevýhodnení spolužiaci sú normálnymi ľuďmi, ako oni. A keď si toto osvoja žiaci našej školy, som presvedčený, že do života vstupujú bohatší.

 

Na vzdelávanie detí so zdrav. znevýhodnením je dôležité prispôsobiť im podmienky, napríklad vo forme menšieho kolektívu alebo asistentmi učiteľov. Dokážete im vytvoriť vhodné podmienky podľa individuálnych potrieb?

Prijatiu dieťaťa so závažným zdravotným znevýhodnením predchádza opakovaný rozhovor s rodičmi, konzultácie s ďalšími odborníkmi, škola chce počuť, aké očakávania majú rodičia a škola im vysvetlí, čo je v jej silách a čo už pri najväčšej vôli nevie zvládnuť. 

V dvoch špeciálnych triedach máme po 4 a po 5 žiakov. Každú triedu vedie špeciálna pedagogička, žiaci majú spolu slovenský jazyk a matematiku vzhľadom na ich hendikepy a pracovné tempo. Na ostatné predmety ich začleňujeme do bežných tried. To znamená, že pre nich cez prestávku príde zdravotný asistent a odprevadí ich do učebne, kde majú ďalšiu hodinu. Asistenti učiteľov na základe dohovoru s triednym učiteľom, resp. učiteľom predmetu zvážia buď individuálny prístup, alebo učenie sa s ostatnými žiakmi v triede. Veľmi nám pomáha inkluzívny tím - školská špeciálna pedagogička a školská psychologička. Okrem toho máme dve zdravotné sestry a zdravotného asistenta. Konečne nám po desiatkach rokov štát v rámci projektu platí zdravotnú sestru. Veď doteraz sme si ju hradili len z našich zdrojov (rovnako dodnes si hradíme zdravotného asistenta z nášho rozpočtu).

Máme 11 asistentov, z toho 5 štátnych a 6 projektových a inkluzívny projektový tím. Zháňame financie, kde sa dá, snažíme sa zapájať do akýchkoľvek projektov. V minulom školskom roku sa nám podarilo získať zdravotnú asistentku cez projekt Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, ale to sú len dočasné riešenia, hoci veľká vďaka aj za to.

 

Väčšinou sa na Slovensku stretávame s negatívnym prístupom riaditeľov škôl, ak majú prijať dieťa so zdravotným znevýhodnením. Tvrdia, že na to nemajú kapacity, peniaze, asistentov... Je to teda skutočne len o tom, že ten, kto chce, hľadá spôsoby, a ten, kto nechce, hľadá dôvody?

Veľmi často počúvam od kolegov vetu: Určite máš veľa peňazí, keď máš zdravotne znevýhodnených žiakov. Žiaľ, realita je úplne opačná. Mnohí si neuvedomujú (a verejnosť absolútne netuší), v akej finančnej, a z toho vyplývajúcej personálnej mizérii je naše školstvo. Aj keby bol normatív na žiaka so zdravotným postihnutím 10 000 EUR, aj tak by to nepokrylo všetky náklady, ktoré musíme na takýchto žiakov vynaložiť.

Práve v dnešných dňoch sa v parlamente rozoberá novela školského zákona, je to super. Ale bez príslušných financií všetko ostane len v rovine teoretickej. Lebo čokoľvek môže zákon riaditeľom prikázať, bez financií to ostane len na papieri. Konkrétny príklad: Školy stále žiadajú v máji asistentov na odporúčanie poradenských centier, ktoré ich vystavujú jednotlivým zdravotne znevýhodneným žiakom. Na našej škole máme odporúčania spolu na 35 asistentov, ale máme ich reálne 11. Rodičovi nevysvetlíte, že mu nemôžete dať asistenta, hoci on má pritom odporúčanie z poradne na stopercentnú asistenciu. Mám v škole 22 odporúčaní na stopercentnú asistenciu. Ako rozdelím 11 asistentov medzi 22 žiakov s odporúčaním na sto percent?

Takže je to neustály boj o prežitie, a preto sa nečudujem mnohým riaditeľom, že majú negatívny prístup. Ale som presvedčený, že vo väčšine prípadov to nie je preto, že nechcú, ale skôr preto, že nemôžu.

My bojujeme a budeme bojovať ďalej, lebo našu prácu berieme ako poslanie. Treba byť realistom a nemať prehnané očakávania. Razím heslo, že aj posun o jedno percento je posun vpred. Práca so zdravotne znevýhodnenými žiakmi je prácou nádhernou, ale aj nesmierne vyčerpávajúcou a nemôže ju robiť každý. Som vďačný, že práve na našej škole mám kolegov, ktorí ju robiť vedia a najmä chcú. A ak sa čo len jeden zdravotne znevýhodnený žiak posunie a úspešne uplatní v živote, sme víťazmi! Bodaj by takýchto víťazov bolo čo najviac!

Slová riaditeľa Martina Klempaya potvrdzuje aj fakt, že Teo je prvým žiakom s autizmom v tejto škole. Škola chcela vyskúšať aj takúto výzvu. Pani Katarína – Teova mama – je za to veľmi vďačná.
 

Z ROZHOVORU S KATARÍNOU SLOSARČÍKOVOU – TEOVOU MAMOU

Teo je žiakom v jednej z dvoch spomínaných špeciálnych tried. V jeho triede je spolu 5 žiakov. Teo chodí do školy dve hodiny denne: matematiku a slovenčinu. Prvouku a angličtinu vie na rovnakej úrovni ako jeho spolužiaci, aj keď sa ich učí s mamou doma. Kým jeho ostatní spolužiaci sa spájajú na ďalšie predmety (prvouku, angličtinu, telesnú a výtvarnú výchovu) s druhou, väčšou triedou s bežnými deťmi, Teo to má zatiaľ v pláne – postupne. Zo všetkých predmetov však je hodnotený – učí sa ich s ním jeho mama doma. Obetavo s ním prechádza pracovné zošity a ak je to potrebné, pripravuje mu zjednodušené verzie, vizuálne pomôcky, a Teo sa učí – pani Katarína hovorí, že napríklad prvouku aj angličtinu vie na rovnakej úrovni ako jeho spolužiaci. Ani s matematikou a slovenčinou, ktorú má s ďalšími štyrmi spolužiakmi v triede, nemá žiadne problémy, v plnení úloh je rýchly. Podľa pani Kataríny je to aj vďaka triednej učiteľke Kataríne Maťašovej, ktorú si nevie vynachváliť. 
 
Druhou významnou zložkou Teovho vzdelávania je však práve jeho mama, ktorá je na vyučovaní spolu s ním v triede. Pozná ho najlepšie a vie, ako zvládnuť jeho rôzne reakcie a rozumie mu aj bez slov.
 

Z času na čas vznikne aj náročnejšia situácia, ale detí reagujú úplne prirodzene, napríklad, keď je viac hluku, pani učiteľka ich upozorní a ony sa hneď utíšia,“ vysvetľuje pani Katarína. „Situáciu zvládame aj vďaka podpore externej supervízie pani Zuzany Maštenovej z centra VIA ABA, a tým sa to spoločné fungovanie postupne zlepšuje.

Okrem školy totiž Teo pokračuje aj v navštevovaní vzdelávacieho (terapeutického) centra VIA ABA v Košiciach, kde sa učí zvládať najmä socializáciu a interakciu s inými ľuďmi.

Pani Katarína hovorí, že hoci je Teo v špeciálnej triede bežnej školy, na chodbách sa stretáva aj s ostatnými, eviduje učiteľov a učiteľky iných predmetov, a zároveň aj oni jeho, a to je prvý a veľmi potrebný krok k tomu, aby sa napríklad v budúcom školskom roku pripojil k ostatným na telesnú výchovu alebo angličtinu.

Pokrok u Tea vidí v interakcii s ostatnými intaktnými spolužiakmi v triede, a čo je hlavn0é, Teo chodí do školy rád. Keď ochorel, pýtal sa na školu a nevedel sa dočkať, keď do nej opäť pôjde. Pani Katarína vníma pozitívne aj fakt, že Teo je prvým žiakom s autizmom na tejto škole a učitelia aj žiaci môžu vidieť, že aj s autistom sa dá pracovať a je vzdelávateľný. Aj keď má Teo stredne funkčný autizmus a rozpráva na úrovni 2-3-ročného dieťaťa. Počítať a písať vie – tlačenými písmom a prečíta aj písané.

Aj z Teovho prípadu vnímame veľmi dôležitú a obetavú úlohu jeho mamy, ktorá sa Teovi venuje na sto percent a jeho diagnóze musela prispôsobiť celý svoj život – ako mnohí rodičia detí so zdravotným znevýhodnením. Je jeho mamou, asistentkou aj učiteľkou (popri triednej pani učiteľke). Nemusí to tak byť navždy, postupnými krokmi sa Teo môže čoraz viac osamostatňovať. Pani Katarína verí, že raz príde aj chvíľa, keď už nebude musieť byť nonstop s Teom na vyučovaní. Dospela by k tomu, ak by žiadna škola Teovi nedala šancu a musel by ostať v špeciálnej škole?

Pani Katarína je veľmi vďačná okrem školy a centra VIA ABA aj Platforme rodín detí so zdravotným znevýhodnením a Majke Palenčarovej z Cesty von. V neposlednom rade aj rodine za vytvorené podmienky.

Aj Teov príklad ukazuje, že inklúzia nie je len o posadení dieťaťa do lavice medzi bežné deti. Chce to veľa energie, trpezlivosti, snahy školy aj rodiny nájsť najvhodnejšie nastavenie vzdelávacieho procesu pre konkrétne dieťa. Ak sa skĺbi nasadenie rodiča s nasadením školy, je to možné. Držíme palce škole aj Teovi a rovnako aj všetkým deťom so zdravotným znevýhodnením, aby mali „šťastie“ na školu a riaditeľa s podobným nastavením, ako je to v Teovom prípade.

Tea a jeho život v škole môžete sledovať aj na instagramovom účte:  malyprinc_aut



Článok spred roka: 
POZNALI SME IBA „RAINMANA“ - rozhovor s mamou dieťaťa s autizmom - Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím (komisarprezdravotnepostihnutych.sk)



Text:
Elena Koritšánska, Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím

Fotografie:
archív pani Kataríny, TASR - Maroš Černý (fotka riaditeľa školy)