Teo s triednou pani učiteľkou Katarínou Maťašovou.
Teova mama upravila šlabikár aj pracovné zošity tak, aby Teo porozumel úlohám.
Teo sa učí rovnakým tempom a na rovnakej úrovni ako jeho spolužiaci.
Teova mama pripravila pre Tea vizuálne pomôcky, ktoré mu pomáhajú v bežnom živote.
Riaditeľ ZŠ Prostějovská 38 Martin Klempay na snímke TASR (Maroš Černý), zdroj: https://www.skolske.sk/clanok/54319/tulcicke-ochotnicke-divadlo-ma-na-konte-115-divadelnych-hier
Teo a jeho mama Katarína Slosarčíková.
Sú to žiaci ako všetci ostatní. Je našou povinnosťou sa o nich postarať minimálne v takom rozsahu ako o zdravé deti. V období pred rokom 1989 boli ľudia najmä s telesným postihnutím separovaní, odsúvaní do ústrania. Situácia dnes je už, našťastie, úplne iná. Neviem, čo bolo prvotným impulzom pre mojich predchodcov v tejto škole, ale urobili zázraky. Niekedy s úsmevom konštatujem, že u nás sa začala inklúzia už pred 30 rokmi, keď o tomto slovíčku ešte nikto nepočul. Vybudoval sa výťah, nájazdové rampy, podarilo sa „zokruhovať“ celú školu tak, aby sa žiak na vozíčku dostal do úplne všetkých priestorov školy, rovnako ako zdravý žiak. A keď sa vrátim k otázke prečo - lebo chceme. A najmä, tieto deti si to zaslúžia. Zaslúžia si plnohodnotný život, ku ktorému patrí aj plnohodnotné vzdelávanie. A možno by som ešte položil otázku: čo z toho máme? Nuž, okrem naplnenia obyčajnej ľudskej empatie a spolupatričnosti má naša škola jedno veľké pozitívum: stretávajú sa tu žiaci zdraví, so zdravotným postihnutím, ale aj žiaci športovo nadaní. Stretávajú sa spolu na bežnom vyučovaní a jedni od druhých sa učia. Ak sa zdraví naučia tým slabším aspoň podržať dvere, zdvihnúť stoličku či spadnutý zošit, ak sa s nimi rozprávajú a vidia, že majú rovnaké problémy, sny, túžby - má to zmysel. Žiaci na našej škole sa naučia - nie nejakými špeciálnymi predmetmi či zvláštnymi seminármi - ale normálnym, každodenným školským životom, že svet a život nie je len čierny a biely, ale že má všetky farby dúhy. Že ich zdravotne znevýhodnení spolužiaci sú normálnymi ľuďmi, ako oni. A keď si toto osvoja žiaci našej školy, som presvedčený, že do života vstupujú bohatší.
Prijatiu dieťaťa so závažným zdravotným znevýhodnením predchádza opakovaný rozhovor s rodičmi, konzultácie s ďalšími odborníkmi, škola chce počuť, aké očakávania majú rodičia a škola im vysvetlí, čo je v jej silách a čo už pri najväčšej vôli nevie zvládnuť. V dvoch špeciálnych triedach máme po 4 a po 5 žiakov. Každú triedu vedie špeciálna pedagogička, žiaci majú spolu slovenský jazyk a matematiku vzhľadom na ich hendikepy a pracovné tempo. Na ostatné predmety ich začleňujeme do bežných tried. To znamená, že pre nich cez prestávku príde zdravotný asistent a odprevadí ich do učebne, kde majú ďalšiu hodinu. Asistenti učiteľov na základe dohovoru s triednym učiteľom, resp. učiteľom predmetu zvážia buď individuálny prístup, alebo učenie sa s ostatnými žiakmi v triede. Veľmi nám pomáha inkluzívny tím - školská špeciálna pedagogička a školská psychologička. Okrem toho máme dve zdravotné sestry a zdravotného asistenta. Konečne nám po desiatkach rokov štát v rámci projektu platí zdravotnú sestru. Veď doteraz sme si ju hradili len z našich zdrojov (rovnako dodnes si hradíme zdravotného asistenta z nášho rozpočtu). Máme 11 asistentov, z toho 5 štátnych a 6 projektových a inkluzívny projektový tím. Zháňame financie, kde sa dá, snažíme sa zapájať do akýchkoľvek projektov. V minulom školskom roku sa nám podarilo získať zdravotnú asistentku cez projekt Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, ale to sú len dočasné riešenia, hoci veľká vďaka aj za to.
Veľmi často počúvam od kolegov vetu: Určite máš veľa peňazí, keď máš zdravotne znevýhodnených žiakov. Žiaľ, realita je úplne opačná. Mnohí si neuvedomujú (a verejnosť absolútne netuší), v akej finančnej, a z toho vyplývajúcej personálnej mizérii je naše školstvo. Aj keby bol normatív na žiaka so zdravotným postihnutím 10 000 EUR, aj tak by to nepokrylo všetky náklady, ktoré musíme na takýchto žiakov vynaložiť. Práve v dnešných dňoch sa v parlamente rozoberá novela školského zákona, je to super. Ale bez príslušných financií všetko ostane len v rovine teoretickej. Lebo čokoľvek môže zákon riaditeľom prikázať, bez financií to ostane len na papieri. Konkrétny príklad: Školy stále žiadajú v máji asistentov na odporúčanie poradenských centier, ktoré ich vystavujú jednotlivým zdravotne znevýhodneným žiakom. Na našej škole máme odporúčania spolu na 35 asistentov, ale máme ich reálne 11. Rodičovi nevysvetlíte, že mu nemôžete dať asistenta, hoci on má pritom odporúčanie z poradne na stopercentnú asistenciu. Mám v škole 22 odporúčaní na stopercentnú asistenciu. Ako rozdelím 11 asistentov medzi 22 žiakov s odporúčaním na sto percent? Takže je to neustály boj o prežitie, a preto sa nečudujem mnohým riaditeľom, že majú negatívny prístup. Ale som presvedčený, že vo väčšine prípadov to nie je preto, že nechcú, ale skôr preto, že nemôžu. My bojujeme a budeme bojovať ďalej, lebo našu prácu berieme ako poslanie. Treba byť realistom a nemať prehnané očakávania. Razím heslo, že aj posun o jedno percento je posun vpred. Práca so zdravotne znevýhodnenými žiakmi je prácou nádhernou, ale aj nesmierne vyčerpávajúcou a nemôže ju robiť každý. Som vďačný, že práve na našej škole mám kolegov, ktorí ju robiť vedia a najmä chcú. A ak sa čo len jeden zdravotne znevýhodnený žiak posunie a úspešne uplatní v živote, sme víťazmi! Bodaj by takýchto víťazov bolo čo najviac!
Z času na čas vznikne aj náročnejšia situácia, ale detí reagujú úplne prirodzene, napríklad, keď je viac hluku, pani učiteľka ich upozorní a ony sa hneď utíšia,“ vysvetľuje pani Katarína. „Situáciu zvládame aj vďaka podpore externej supervízie pani Zuzany Maštenovej z centra VIA ABA, a tým sa to spoločné fungovanie postupne zlepšuje.