piatok 20.01.2023

Neochota zamestnávateľa umožniť parkovanie pre zamestnankyňu s ŤZP

Je zamestnávateľ povinný zabezpečiť parkovacie miesto pre zamestnanca s ŤZP? Na problematiku poukazuje prípad pani Kristíny, ktorej meno sme na jej žiadosť zmenili.
Pani Kristína prekonala vážne onkologické ochorenie. Po liečbe sa má momentálne dobre, chodí do práce. Ako onkologická pacientka má status osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, na základe čoho má parkovací preukaz pre ŤZP. Pred domom problém s parkovaním nemá (má garážové státie), ale pre nedostatok parkovacích miest v lokalite, kde pracuje, chodí do práce o dve hodiny skôr, aby mala kde zaparkovať.

Pracuje v štátnej inštitúcii, ktorú si neželala v tomto článku verejne menovať,  s približne 150 zamestnancami.  Pred budovou má táto inštitúcia parkovisko s trojakým režimom:
  1. parkovacia plocha pre verejnosť - klientov inštitúcie, bez akejkoľvek rampy či kontroly vstupu, takže na parkovisku môžu byť odstavené aj iné autá, nielen autá klientov inštitúcie; v rámci tohto parkoviska sú aj dve miesta označené ako parkovacie miesta pre ŤZP;
  2. parkovisko pre bežných zamestnancov, kde však platí pravidlo "kto skôr príde, ten skôr melie", pretože počet parkovacích miest nepostačuje;
  3. parkovanie za rampou pre vedúcich zamestnancov, resp. takých, ktorým vedenie inštitúcie "povolí" vjazd na čipovú kartu; v rámci tohto parkovania sú aj dve miesta označené ako miesta pre ŤZP.

Pani Kristína, ktorá v inštitúcii pracuje už 15 rokov, požiadala pred takmer dvoma rokmi o pridelenie parkovacieho miesta, pretože keď prichádzala do práce, len výnimočne našla voľné parkovacie miesto. Po tom, keď v lokalite začala platiť parkovacia politika, sa situácia ešte zhoršila - na parkovisku pre verejnosť parkujú aj celodenne obyvatelia okolitých panelákov. Pani Kristína musí prísť do práce už o 6:15h, aby zaparkovala. V uličkách v okolí už nezaparkuje - práve pre parkovaciu politiku.
 

NEÚSTRETOVOSŤ ZO STRANY ZAMESTNÁVATEĽA

Zamestnávateľ o diagnóze a statuse ŤZP pani Kristíny vie. V rámci parkovacej plochy za rampou (na čipovú kartu) sú vyhradené dve miesta pre osoby s ŤZP, ktoré sú pridelené iným dvom zamestnancom s ŤZP – tvrdí pani Kristína. Vie ešte o jednej kolegyni, ktorá okrem nej žiadala o pridelenie parkovacieho miesta z titulu ŤZP, zatiaľ však neúspešne.

Ale späť k pani Kristíne: ako uviedla, na jej žiadosť jej zamestnávateľ najskôr dlho nereagoval, po vyše roku jej prisľúbil parkovacie miesto s tým, že jej ho pridelí, keď sa nejaké uvoľní. No keď sa skutočne miesto uvoľnilo, kartičku s čipom pridelil podľa jej slov inej zamestnankyni. Pani Kristíne nepodal presvedčivé ani dostatočné vysvetlenie. Povedal jej údajne iba toľko, že môže parkovať na parkovacej ploche pre verejnosť, kde sú dve miesta pre ŤZP. To sa však pani Kristíne nepozdáva:  "Sú to miesta pre verejnosť, a nie pre zamestnancov. Nemôžem tam parkovať celý deň, pretože keď potom príde verejnosť - občan s ŤZP, nebude mať kde zaparkovať," vysvetľuje pani Kristína. Navyše, dve spomínané parkovacie miesta pre ŤZP na parkovisku pre verejnosť sú viditeľne užšie, než by podľa platnej legislatívy  mali byť – osobne sme ich zmerali: šírka jedného takto označeného miesta je 2,4m, pričom podľa vyhlášky šírka stojiska na odstavnej ploche pre vozidlo osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie musí byť najmenej 3,5m.  Ak by vedľa seba potrebovali zaparkovať napríklad dve autá, v ktorých by sa viezli ľudia odkázaní na invalidný vozík, nemali by ani ako z auta vystúpiť.

Pani Kristína je z prístupu zamestnávateľa rozčarovaná. Chápe, že parkovacia plocha je celkovo nedostatočná a situáciu skomplikovala parkovacia politika danej mestskej časti, no myslí si, že ako dlhoročná zamestnankyňa by mala mať právo aspoň na slušnú a ústretovú komunikáciu zo strany vedenia. 
 

ČO HOVORÍ LEGISLATÍVA?

Zabezpečenie prístupnosti fyzického prostredia je pre osoby so zdravotným postihnutím jedným z ich základných ľudských práv. Vyplýva to z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý je nadradený národnej legislatíve.

Slovenské právne predpisy priamo zamestnávateľovi neukladajú povinnosť, že má vyhradiť parkovacie miesta pre svojich zamestnancov s ŤZP. V rámci zabezpečenia pracovných podmienok pre zamestnancov s ŤZP je však v Zákonníku práce uvedené, že zamestnávateľ má zabezpečiť čo najlepšie podmienky pre výkon práce zamestnanca so zdravotným postihnutím a prácu mu čo najviac uľahčiť. Ak to teda v prípade pani Kristíny znamená dostupné parkovanie, mal by sa zamestnávateľ snažiť jej situáciu vyriešiť. V opačnom prípade môžeme hovoriť o nepriamej diskriminácii - znevýhodňovaní zamestnanca so zdravotným postihnutím.

Zamestnávateľa sme oslovili a požiadali o stanovisko. Uviedol, že pred budovou sú dve vyhradené parkovacie miesta pre ŤZP. O tom, ako plánuje riešiť situáciu pani Kristíny, nenapísal nič. Momentálne pripravujeme odpoveď, v ktorej ho žiadame nielen o riešenie situácie pani Kristíny, ale mu aj uložíme opatrenie na úpravu dvoch parkovacích miest pre ŤZP (verejnosť), tak, aby mali legislatívou požadované rozmery.
 

ŠTÁTNE INŠTITÚCIE MAJÚ ÍSŤ PRÍKLADOM

Zamestnanosť ľudí so zdravotným postihnutím na Slovensku je veľký problém. Štát pravidelne vyhlasuje eurofondové výzvy a dotácie na vytváranie pracovných miest pre ľudí so zdravotným postihnutím, vznikajú na to rôzne programy či projekty. O to smutnejšie je, že ak aj človek so zdravotným postihnutím pracuje, má byť dôvodom straty jeho zamestnania nedostatok parkovacích miest a - čo je horšie - neochota zo strany jeho nadriadených. Smutné je, že sa to deje v jednej zo štátných inštitúcií, ktoré by mali byť príkladom ústretovosti v zamestnávaní ľudí so zdravotným postihnutím.