štvrtok 03.12.2020

Medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím

Predvčerom som zažila v rámci práce niečo prekrásne. Boli sme s pani komisárkou Zuzanou Stavrovskou v Rimavskej Sobote na súde, ktorý pojednával o navrátení svojprávnosti (odborne sa tomu vraví spôsobilosť na právne úkony) pre jednu 45 ročnú pani.
Volá sa Renáta. Pred zhruba šiestimi rokmi ju vlastná mama zbavila svojprávnosti s odôvodnením, že má diagnózu schizofrénia a nevie sa starať o svoje deti. (!) A tak Renátka putovala ako nesvojprávno osoba zo zariadenia do zariadenia a žila z 250 eur mesačne. Po troch rokoch strádania a útrpného života sa sama rozhodla, že už nechce byť nesvojprávna, našla si našu pani komisárku (sama prišla na úrad) a poprosila o pomoc! A začali sa diať veci.

Na poslednom pojednávaní som sledovala prácu nášho úradu na vlastné oči, ako zástupkyňa verejnosti v súdnej sieni. Musím povedať, že som sa cítila, ako vo filme s dobrým koncom. Na začiatku sa pani sudkyňa opýtala, či všetci prítomní súhlasia s návrhom  navrhovateľky, aby jej bola vrátená svojprávnosť v plnom rozsahu. Pani komisárka aj riaditeľka DSS kde Renátka teraz žije boli za, ale prokurátorka a súdny znalec boli proti. Ale pani komisárka sa nedala a nástojčivými otázkami, jemnou neústupčivosťou a obrovskou znalosťou zákona, posilnenou veľkou dávkou empatie, sa jej podarilo argumentačne zvládnuť pána znalca.

Súd trval takmer 3 hodiny a nakoniec sa zodvihla aj pani prokurátorka a skonštatovala, že mení rozhodnutie a súhlasí, aby sa Renátke vrátil život do jej rúk! A to je prosím veľká vec!
Renátka sa od dojatia rozplakala a aj nám sa zarosili oči! Táto žena po jednom eure šetrila pre svoju dcéru, aby jej na školu mohla prispieť 60 eurami. Nemala možnosť mať vlastné peniaze a kúpiť si, čo by chcela. Neviem, či si to vôbec vie niekto predstaviť. To je život ako vo väzení...
A v tomto spočíva čaro našej práce a pomoci zároveň.

Symbolicky sa to podarilo takmer v deň, keď si treba spomenúť na všetkých, ktorí trpia, sú chorí, nesvojprávni, postihnutí, iní ako ostatní, tí ktorých oči nevidia a uši nepočujú.
 
Mám už 36 ročného syna, ktorý je na invalidnom vozíku a nemá ľahký život. Napriek tomu, že má zázemie, našu podporu a lásku. Keď som sa dozvedela, že má detskú mozgovú obrnu, zrútil sa mi svet. Myslela som, že Adam je môj trest za niečo, na čo som nevedela prísť. Ale mýlila som sa, a veľmi. Adam je moja odmena, je to môj veľký učiteľ, vďaka nemu vnímam svet úplne inak a dovolím si povedať, že ma urobil lepšou. Len ten, kto prišiel do styku s človekom, ktorý potrebuje pomoc, pochopenie a opateru vie o čom hovorím. Odkedy pracujem v Úrade komisára pre osoby so zdravotným postihnutím zisťujem, že môj Adam napriek vozíku je na tom vlastne dobre. Teším sa, že má prácu, hoci len na pol úväzku, že krásne spieva a že vie mať v živote aj veľa radosti. To, čo mu zatiaľ najviac chýba je partnerská láska. Ale poviete si, veď nemôže mať v živote všetko. Môj syn zažíva objatie len odo mňa a otca a veľmi túži po láske a vlastnom rodinnom živote. Dúfam, že sa mu to raz podarí.
 
Pozdravujeme všetkých, ktorých sa dnešný deň týka. Želáme im, aby sa mali čo najlepšie, aby mali okolo seba lásku a pochopenie, zmysel života a aby našli vždy pomoc, ktorú tak zúfalo potrebujú. Budeme sa snažiť, aby sa im dostalo náležitej pozornosti, lepšej opatery a zmeny niektorých zákonov, ktoré ešte stále nie sú v súlade s potrebami ľudí odkázaných na pomoc iných. Nech nemusíme závidieť občanom so zdravotným postihnutím napríklad z Nórska, kde majú taký sociálny systém, ktorý naozaj finančne perfektne zabezpečuje ich potreby na život. Nech to majú aj naši občania so zdravotným postihnutím.
 
 
Andrea Pavlík - Timková